Skúsenosti rodičov s INPP programom

Milí rodičia,
veľa z Vás má na začiatku, prípadne v priebehu programu INPP, rôzne obavy týkajúce sa možného (dočasného) zhoršenia stavu, obtiažnosti cvičenia, zmien v správaní dieťaťa, časovej náročnosti, či podpory zo strany školy. Preto by sme sa radi s Vami podelili o skúsenosti s „Programom cvičení neuromotorickej nezrelosti“ z pohľadu rodín, ktorých deti majú za sebou 12 mesiacov INPP programu.

Píše pani Silvia O. (19.7.2023):

„Dobrý deň, radi by sme sa podelili o skúsenosti s cvičením INNP metódy. Už je to presne rok, čo sme kontaktovali milú osôbku pani Mgr. Eriku Cibulkovú v Rehabilitačnom centre Natália po diagnostikovaní dyslektickej poruchy u našej dcéry Timejky. Pani Cibulková nám všetko vysvetlila, ako bude prebiehať cvičenie, čo môžeme očakávať či už pri samotnom cvičení, ale aj ako sa môže meniť správanie našej dcéry. Práve z tohto sme mali najväčšiu obavu, či a ako to celé zvládneme. Okrem dyslexie u dcéry sme riešili aj rôzne obavy a strachy, napríklad hlasné zvuky, či už hudba, alebo krik, dcéra si zakrývala uši rukami, bála sa sama zaspávať, jeden z rodičov sme ju museli uspávať. Bola veľmi precitlivená, rozplakala sa pri hocičom, mala veľa detských prejavov, mľaskanie, vydávala rôzne detské zvuky. Z pohybových činností nevedela chytať loptu, bicyklovať sa, nevedela udržať rovnováhu, pri zatvorení očí hneď padala do strán. V škole sa nám nedarilo písať, písala obrátené písmenká, číslice, robili jej problém čítanie už len slabík, odmietala čokoľvek čítať.

Píšem, v minulom čase, pretože všetky tieto prejavy skončili, napravili sa, číta veľa a stále, má jednotky z diktátov, vie sa bicyklovať, sama chodí spať bez obáv. Naozaj by som našla veľa prejavov, ktoré nám postupne zmizli a veľmi by som odporúčala rodičom práve túto metódu, aby to vyskúšali, nebáli sa, naozaj sa tých maximálne 15 minút denne dá nájsť.

My ako rodičia chceme len to najlepšie pre svoje dieťa a spravíme všetko, čo je v našich silách a možnostiach, aby sa naším deťom „ľahšie žilo“. Touto cestou by sme sa veľmi chceli poďakovať pani Mgr. Erike Cibulkovej za vysvetľovanie, pomoc, trpezlivosť a smerovanie počas celého cvičenia. Akoby povedala naša Timejka: „Sme radi, že ju máme.“

Mamina Timka a Rebeky, pani Vladimíra píše: (19.6.2023)

U Timka som zaznamenala pri cvičení INPP tieto pozitívne zmeny: zlepšenie logického myslenia, vnímania, predstavivosti, porozumenia reči, rozšírenie slovnej zásoby, väčší záujem o sociálnu interakciu, zlepšilo sa nočné pocikávanie – už len sporadicky, naučil sa bicyklovať na 2-kolesovom bicykli, píše tlačeným i písaným písmom. Takisto začal vyjadrovať svoje pocit, napr. povie, že ho niečo bolí a zaujíma sa o pocity iných, napr. keď niekto plače. Vďaka tomu mi včera vedel povedať, že ho bolí noha (zakopol). Sám zvládol röntgen, sedel bez pohnutia. Predtým som vždy na röntgen musela ísť s ním, držať ho. Sám zvládol aj ošetrenie nohy, nechal si ju od lekára ošetriť. Je toho určite viac, v čom nám INPP pomohlo (a dúfam, že ešte pomôže).

U Rebeky sa vďaka INPP podarilo prekonať strach z výšok a vody. Naučila sa plávať, vylezie na rebrík a zvláda chôdzu po točitých schodoch, i po takých schodištiach kde nie sú schody uzavreté. Naučila sa robiť mlynské kolo a stojku. Než sme začali cvičiť INPP, po točitých a otvorených schodoch sa bála chodiť, točila sa jej hlava. Takisto pri stojke.

Píše Tobiaskova mama (13.2.2024):

„INPP – 4 písmenká, ktoré nám zmenili svet. Nerozpráva. Niekto, kto to nezažil si nevie ani predstaviť, koľko zúfalstva sa dokáže skrývať za týmto jednoduchým slovíčkom.
Patríme medzi rodiny, ktoré museli čeliť tomu, že ich dieťa nerozpráva. Nedá sa to zhrnúť do jedného krátkeho článku, čo všetko takéto rodiny zažívajú, čo musia zvládať, čo prekonávať.
Náš syn sa narodil ako „tabuľkové dieťa“. Tabuľkový pôrod, tabuľkové miery, tabuľkový vývin. Nič nenasvedčovalo tomu, že by niečo nebolo v poriadku. Plazenie sa, štvornožkovanie, chôdza, prvé zvuky a jednoduché slabiky. Všetko nabiehalo tak, ako malo, ako sa to očakávalo. Až na reč. Slabiky sa nezačali spájať do prvých slov, naopak, strácali sa, až úplne vymizli. Ale veď to bolo ok, bol chlapec, chlapci bývajú lenivší a začínajú rozprávať neskôr. To boli odpovede, ktoré sa mi dostávali od rodiny, okolia, lekárky, keď som spomenula jeho mlčanie. A brala som to tak, že je to v poriadku, veď aj skúsenosti mamičiek z internetových fór mi to potvrdzovali a uisťovali ma o zázraku, že dieťa začne rozprávať zo dňa na deň a v celých vetách. Keď mal fešák 3 roky a stále mlčal, opäť som zdieľala moje obavy u pediatričky. Dohodli sme sa na prvých vyšetreniach, ktoré ukázali, že sluch aj porozumenie sú v poriadku. Tam niekde začala naša cesta a zároveň aj na určitú dobu skončila – postaral sa o to covid a nemožnosť dostať sa k neordinujúcim lekárom. Fešák mal už 4 roky, jediné dorozumievanie sa s ním bolo pomocou toho, že nám ukazoval, čo chce. On nám rozumel, ale napriek tomu som mala potrebu donekonečna sa uisťovať, že naozaj. „Tobi, prines mi prosím z tvojej izby zelené autíčko, ktoré je na poličke.“ Išiel do izby k poličke s autami a doniesol mi auto. Modré. Viacstupňové úlohy mi prvýkrát ukázali, že neovláda farby, rozoznávať ich začal až v takmer 7 rokoch.. Pomaly sa začal meniť aj prístup rodiny. Konverzácie sa začali meniť. Vety „Neboj, má čas, začne hovoriť.“, „ Asi sa s vami nemá o čom rozprávať.“ „Ešte budeš chcieť, aby bol chvíľu ticho.“ Sa zmenili na „Vieš, už by mal hovoriť.“ „Iné deti v jeho veku už..“ „Je v všetko v poriadku?“. Nie, nič nie je v poriadku. Mám dieťa, ktoré má 5,5 roka, nerozpráva, extrémne sa bojí, nevie žiadnu básničku, nevie držať ceruzku, neznesie hluk, ani vysávač, či zvonček, nezaujímajú ho veci, ktoré sú typické pre jeho rovesníkov. Nepozerá rozprávky, pretože jeho oslabená pozornosť sa neudrží dlhšie ako pár minút. Nechodíme do detských kútikov a centier, pretože sa všetkého bojí. Nejazdí na odrážadle, nebehá za loptou, nekreslí, neskladá stavebnice. Už sa to nedalo hádzať na pomalší chlapčenský vývin. Smutne som pozerala na jeho kamarátov, ako jazdia na kolobežkách a bicykloch, zatiaľ čo môj syn ledva zvládal plastovú motorku určenú pre najmenšie deti. Deti v škôlke vítali rodičov s výtvormi a kresbičkami a môj ma nevedel ani riadne pozdraviť. Deti rodičom dopodrobna rozprávali, čo zažili, my sme bojovali so záchvatmi hnevu nášho syna. Prišiel totiž do veku, kedy nám chcel rozprávať aj on, chcel s nami komunikovať, ale nevedel to. Jeho reč pozostávala z nelogicky pospájaných slabík, ktoré nám nedávali žiadny význam. Neviem, koho frustrácia bola v tom čase väčšia. Či jeho, lebo nám chcel niečo povedať, alebo naša, lebo sme nevedeli čo. Veta „Tebe ani vlastná mať nerozumie“ dostala pre nás inú, veľmi trpkú príchuť.
Keď pandémia ustúpila, rozbehli sme kolotoč vyšetrení a vylučovania diagnóz. A málo ich nebolo. Najprekvapivejšie bolo, keď sme sa dostali k psychologičke, ktorá sa špecializovala na deti, ktoré nerozprávajú. Fešák u nej robil neverbálne testy na zistenie výšky jeho IQ. Výsledok bol zaujímavý, jeho verbálna zložka je hlboko pod jeho vekom, ale uvažovanie mal nadpriemerné, ako dieťa staršie o 2 roky. Stále nás to však nikam neposunulo. Pred jeho 6 rokmi bolo pre nás najťažšie obdobie. Bol predškolák. Kým jeho kamaráti zo škôlky sa chystali na to, ako sa z nich stanú školáci, my sme si vypočuli najhoršie prognózy. Stále sme nevedeli, prečo nerozpráva. Jeden dohad diagnózy striedal ďalší a tak sa z neho stal „pravdepodobne autista, možno aj s ľahkou mentálnou retardáciou a do hry prichádza aj celiakia“. Tá sa našťastie vylúčila s istotou hneď po krvných testoch. EEG mozgu už také šťastné nebolo – nezrelá elektrogenéza, oneskorený vývoj, narušená komunikačná schopnosť. Posledným klincom v tom období bol zápis do školy, na ktorý musel prísť, aj keď sme žiadali odklad. Úplne pohorel, nezvládol absolútne nič, ani tie najjednoduchšie úlohy. Do telocvične, kde sa deti jašili sme ho nedostali, pretože tam bol hluk a rozplakal sa. Špeciálna pedagogička v CPPPaP nám už aj tak zničené nervy dorazila výrokom, že on nezvládne ani len špeciálnu školu, vraj by pre neho bolo najlepšie, keby sa „vzdelával“ doma. Vtedy som si prešla všetkými štádiami – slzy zúfalstva sa miešali s obrovským pocitom hnevu, bezmocnosti a krivdy. Oporou sa mi stali kolegyne v práci. Nepatrili do rodiny, vďaka tomu videli veci racionálnejšie, ich prístup a rady ma ukludňovali a ja som zmenila smer uvažovania. Miesto obviňovania celého sveta a závidenia iným rodičom ich ukecané deti som začala zisťovať a pátrať. Dni a noci som trávila na internete, hľadala články, diskusie, fóra a príbehy, kde sa písalo o takýchto deťoch. Našla som rôzne pomôcky, rôzne terapie a cvičenia, ale tie názvy mi nič nehovorili a podrobnejších informácií o jednotlivých terapiách bolo žalostne málo. Naopak, zistila som, že podobných detí je až príliš veľa. Obrovský zlom nastal po statuse na sociálnej sieti, že zháňam súkromnú logopedičku, pretože našej sme chodili tak ako všetci – raz do mesiaca, čo bolo veľmi málo. Vtedy sa mi ozvala kamarátka z internetu, ktorej som opísala, ako to už nezvládam. Tá skvelá žienka nás nasmerovala na Centrum Natália v Hlohovci, čo nám rapídne zmenilo život. Hanka – ĎAKUJEM..
Po príchode do centra sme boli nadšení. Privítal nás útulný a pre deti podnetný priestor, usmievavý a vľúdny personál a najmä naša terapeutka. Prístup bol neuveriteľný. Prvý krát nikto neriešil, že môj syn nerozpráva a aké diagnózy môže mať, ale PREČO to vzniklo, že nerozpráva. Fešák podstúpil dvojhodinovú diagnostiku, v priebehu ktorej som ostala mierne v šoku. Zistilo sa, že – laicky povedané – nášmu synovi ostali niektoré novorodenecké reflexy, ktoré prirodzeným vývojom dieťaťa samé vymiznú. Jednoducho – reč nabehnúť nemohla, keď jej „flek“ obsadzovalo niečo iné. Terapeutka nám na premyslených cvikoch a ťahoch ukazovala, čo všetko tieto reflexy spôsobujú, najväčší úžas som zažila, keď jednoduchým pohybom ukázala, ako pracuje úľakový reflex. Bol zvláštny pocit vidieť takmer 7 ročného chlapca, ktorému automaticky vyletia ruky s roztiahnutými prstami, presne ako keď sa zľakne maličké dieťa. Po podrobnom vysvetlení situácie, čo to je, čo to spôsobuje a ako čo s čím súvisí nám bola navrhnutá terapia INPP. Znova ďalšie nové pojmy, výrazy, množstvo informácií. Dôkladné vysvetlenie, čo to bude obnášať, čomu sa zaväzujeme a riziká, ktoré by sme niesli, keby sme terapiu nedokončili. Základ sa zdal jednoduchý – terapia trvá približne rok a pol a zaväzuje nás každý jeden deň cvičiť s fešákom presne stanovený cvik v presnom poradí pohybov, presný počet opakovaní. Presne som vedela, že v tom bude háčik. Vraj príde dočasný regres, bude to znak, že sme na správnej ceste. Dostali sme vysvetlené, čo všetko sa môže stať a samozrejme som si z toho zobrala to najhoršie. Očakávala som stav, kedy zabudne všetko, aj to málo, čo vie. V nevedomosti z toho, čo nás čaká sme sa pustili do cvičenia. Bola som pevne odhodlaná vyskúšať túto možnosť, na internete som našla pár skúseností, všetky boli pozitívne, prečo by sa to nepodarilo aj nám. Mali sme pred sebou 8 týždňov každodenného cvičenia, potom nás čakala rediagnostika. Už po prvých dňoch som zistila, že cvičenie ma nebaví, nechcelo sa mi do toho, fešák si však veľmi rýchlo zvykol a on inicioval, že už musí ísť cvičiť. Aj napriek mojej nevôli, nikdy som ani len nepomyslela na to, že by sme cvičenie ukončili, nešlo o mňa, ale o napredovanie môjho syna a tak moje pocity šli bokom. Brala som to ako niečo, čo proste bude dočasné, ale môže to pomôcť, tak snáď nepremrhám ponúknutú príležitosť kvôli mojej lenivosti. Po dvoch týždňoch prišiel očakávaný regres. Nič nezabudol, ale rapídne sa zmenilo jeho správanie. Bol príliš precitlivený, plač striedal s hnevom a výbuchmi agresie. Tĺkol do nás tými drobnými pästičkami, hádzal sa o zem, vzápätí sa srdcervúco rozplakal. Trieskal vecami a na všetko mal jedinú odpoveď – „ne“. Zároveň sa príliš naviazal na staršiu sestru, odmietol spať vo svojej izbe a nasťahoval sa do jej izby. Našťastie má slečna posteľ, z ktorej sa v prípade potreby vytiahne ďalšie plnohodnotné miesto na spanie. Neboli sme nadšení z týchto zmien, ale vďaka našej terapeutke sme na to boli riadne pripravení, tak nás to až tak nezaskočilo. Regres pominul tak rýchlo, ako aj prišiel, trval necelé dva týždne. Potom sa začali diať iné veci – a na tie sme pripravení neboli. Náš syn začal rozprávať. Nie zázračne, zo dňa na deň a vo vetách, ale každým dňom mu pribúdali nové slovíčka a tie staré začal vyslovovať čoraz správnejšie. Rediagnostika po 8 týždňoch ukázala výrazné pokroky, logopedička hlásila zlepšenie výslovnosti. Týždeň za týždňom ubiehali, každý deň sme poctivo cvičili a výsledky boli až neuveriteľné. Začal rozoznávať farby a rozdiel medzi pravou a ľavou stranou. Začal sa hrať. Začal behať na ulici s chlapcami na odrážadle. Pre mňa bolo fascinujúce, keď sa naučil správny úchop ceruzky. Pamätám sa, ako som našla v škôlke na nástenke pekný obrázok s jeho menom. Neverila som, že to je jeho práca a išla som za jeho pani učiteľkou, či mu držali ruku, aby niečo nakreslil. Vraj nie, nakreslil to úplne sám. Keď má človek „tabuľkové“ dieťa, nedokáže si predstaviť, akú nesmiernu radosť dokáže navodiť to, že dieťa pozrelo celú rozprávku. Že v obchode zoberie z regála jedlo a povie, že to chce kúpiť, lebo to chce spapať. Keď sa prestane báť vysávača a rodič môže povysávať bez toho, že druhý je zavretý v izbe s ustráchaným dieťaťom. Obrovským prelomom bolo aj to, keď prvý krát odpovedal namiesto „ao“ – jasné a zrozumiteľné „áno“. Mal už 7 rokov…
Je január 2024. Terapiu sme zahájili v máji 2023 a stav nášho syna je rapídne zmenený. Všetky diagnózy sú úplne vylúčené, lekári na kontrolách sú prekvapení, aké pokroky dosiahol. Kontrolné EEG mozgu ukázalo výrazné zlepšenie mozgovej aktivity, ešte stále je tam oneskorenie vývoja, ale už to nie je také rapídne a je prognóza, že všetko sa dobehne. Správa logopedičky hovorí o zlepšení reči na všetkých rovinách. Reč ešte nie je čistá, niektoré slová mu nerozumieť, ale cvičíme ďalej a viem, že všetko sa napraví. Fešák je od septembra 2023 integrovaným prvákom na klasickej základnej škole s krásnymi výsledkami. Znova sme mali šťastie a natrafili sme na výbornú školu, kde je ukážková spolupráca s pedagógmi aj s ostatným personálom, ktorý vždy nájde spôsob, ako syna namotivovať, ak sa stretne pri vyučovaní s problémom. Ide mu výborne matematika, pekne píše a číta. Jeho triedna pani učiteľka, aj školská špeciálna pedagogička sú milo prekvapené, asistentka mi oznamuje, že mu pomáha len v minimálnej miere, viac menej všetko zvláda sám. Je január 2024 a ja mám syna, ktorému sa ústa nezavrú, na ktorého rodina a okolie pozerajú a nechápu ten neskutočný rozdiel. Syna, ktorý lieta po ulici s kamarátmi na odrážadlách a kolobežkách. Syna, ktorý sa hrá, pozerá rozprávky a nahlas číta titulky počas reklám. Syna, ktorý pred pár dňami nadšene sledoval ohňostroje bez toho, aby si zakrýval uši a kričal „Tastný nový rok!“. A to vďaka 4 písmenkám – INPP.“

Píše Jakubkova mama (11.4.2024):